Politeas

Moja nebohá babka si ma predstavovala ako statočného kňaza, v dobrej dedine, s dobrým príjmom a myslím, že žiadna iná predstava pre ňu nebola prijateľná. Počas základnej školy to malo silný vplyv na moju psychiku. U starých rodičov som vtedy trávil všetok svoj voľný čas. Problémy doma a alkoholický otec ma stresovali viac ako zajacov vraždiaci dedko a možno príliš pobožná babka. Do kostola som s ňou chodil každý deň, počúval rovnaké formulky, horlivo som pritakával názorom zvyšného komanda obstarožných žien, ktoré vo mne videli minimálne ďalšieho biskupa, ak nie priamo pápeža, čo bol určite sen každej z nich. Po večeroch som do bezvedomia odriekaval ruženec a po nedeľnej omši som babke pripravoval svoju vlastnú hneď po obede. Zobral som pohár, nalial som do neho vodu, prikryl ho utierkou a hneď som mal kalich. Z chleba som zručne vypracoval malé oplátky, položil ich na jedinú striebornú tácku, čo starkí mali a tak krásne som slúžil omšu, že babka na konci stále plakala. Táto nedeľná „úchylka“ sa musela konať v maximálnom utajení, pretože keby to zbadal dedo, určite by nás dal na vyšetrenie oboch. Tajné omše v „katakombách“ starého rodinného domu boli jedným z mála dobrodružstiev, čo som počas detstva zažil. O tie ďalšie sa postaral dedo.

        Ten chcel mať zo mňa učiteľa s nádejným postupom priamo do parlamentu. Snažil sa ma na to pripraviť veľmi zodpovedne. Najmä na ten parlament. Najzaujímavejšie boli lekcie, ako na niekoľko spôsobov zabiť zajaca a stiahnuť ho z kože. Alebo ako rýchlo treba sliepke odrezať hlavu aby zbytočne nekotkodákala keď z nej odieral perie. Vrcholom celého snaženia bola domáca zabíjačka, kde som dostal už ako osemročný veľmi zodpovednú úlohu – zachytiť do misky krv, čo „tá hnusná sviňa bude striekať pokiaľ neskape“. Veru... Príprava na politiku. To len aby som vedel, čo je to mať krv na rukách. Aj keď je to len krv nejakej svine.

        Mama mala tiež úplne jasnú predstavu. Nemohol som byť nič iné ako právnik. Vôbec nevedela, čo všetko je potrebné k tomu, aby chlapec z chudobnej rodiny študoval za právnika. Najmä nemala nijakú predstavu o tom, koľko stoja knihy a učebnice, rôzne príručky a overené cvičebnice, ktoré mi k tomu mohli dopomôcť. V jej myšlienkach som bol ideálny synček, ktorý si všetko zapamätá priamo na hodine a prípadne si napíše poznámky a potom žiadne knihy dokupovať nepotrebuje. Celkom som s ňou súcitil, pretože z platu krajčírky živila mňa, moje dve sestry a už spomínaného alkoholického a nepracujúceho otca. Na tie časy to bol nepredstaviteľný výkon a len ťažké je uveriť, že sa to celé dalo zvládnuť z jedného platu a so zeleninou a ovocím od starých rodičov.

        Spomínaný alkoholický a nepracujúci otec zo mňa nechcel mať vtedy vôbec nič. Nemal predstavu o tom, čo ma zaujíma, nemal predstavu o tom, čo ma trápi a pri jeho stavoch ma celkom potešilo, keď si aspoň zapamätal ako sa volám. Ideálne pre neho by bolo, keby som mu raz denne doniesol pollitrovku čohokoľvek, čo má aspoň 38 % alkoholu. A na to som mohol byť aj podnikateľ, aj smetiar. Pollitrovku denne pre otca by som musel zvládať tak či tak.

        Keď som po základnej škole pokračoval na gymnáziu, všetci boli spokojní, pretože som vlastne nastúpil jedinú očakávanú cestu – všeobecnú prípravu na vysokú školu.

                Všetkým som urobil strašne napriek, keď som po gymnáziu nastúpil na filozofickú fakultu, na odbor politológia – slavistika. Nikto z rodiny nevedel, čo to znamená, a preto si všetci mysleli, že je to niečo veľmi podradné a boli presvedčení o tom, že mám na viac. Mamku najviac štvalo to, že keď sa chcela pochváliť svojim kamarátkam od fachu – ďalším krajčírkam, že študujem na vysokej škole, nevedela im poriadne vysvetliť, čo to je. Nakoniec to zhrnula, že je to niečo ako právo a všetky jej kamarátky boli spokojné. A mamka najviac. Babka si slavistiku spojila so slávou a gloriolou a ostatným elitným členkám klubu obstarožných žien vysvetľovala, že zo mňa bude minimálne katechéta, ak nie priamo farár. No a dedo, ten mal jasno – politológia = politika a každým dňom ma videl bližšie a bližšie k parlamentu.

Po dvoch rokoch štúdia som zistil, že ma to ani veľmi nebaví. Keď sme stále dookola opakovali stredoškolské učivo a veľmi sme sa nepohli z miesta, zmyslel som si, že mám školy dosť. V tom čase som prechádzal hlbokou krízou, pretože som zistil, že ma viac ako ženy lákajú chlapi. Najmä jeden z nich ma priťahoval. Volal sa Milan, ale všetci ho nežne volali Miťo alebo Miťko. Bol to kvietok nebeský, na ktorý sa nedalo ani hlasnejšie hovoriť, pretože sa človek bál, aby mu neublížil. Výzorom pripomínal Kupida alebo moderátora Milionára, ktorého meno si nikdy neviem zapamätať. Zažil som s ním nádherné chvíle, ktoré mi navždy ostanú v spomienkach a nikto mi ich nebude môcť zobrať. Celý vzťah s ním a naše spoločné „chodenie“ je minimálne na samostatnú kapitolu, ak nie priam na knihu. Často sa v predstavách vraciam k našim spoločným chvíľam, kedy bolo všetko také veľmi jednoduché a krásne...

        Na moje veľké prekvapenie, keď som to oznámil mojim rodičom a predstavil som im svojho chalana, nebol to taký šok, ako som očakával. Mama len sucho skonštatovala, že to tušila skôr ako ja a otca trápilo len to, že som to musel vytiahnuť práve vo chvíli, keď sme varili slivkový lekvár v kotle na dvore. Moje dve sestry zaujímali len sexuálne skúsenosti a to ako to robia dvaja chlapi. V tom silno pubertálnom období iné problémy ani nemali, len ako to „dvaja robia“.

        Môj sexuálny život sa vtedy ešte len prebúdzal. Netvrdím, že som ako každý iný chalan, teda vlastne ako skoro každý, neuspokojoval svoje predstavy osamote v tajomnom prítmí mojej izby. Mal som pocit, že osamotené prítmie mojej izby a plagát Davida Charveta z Baywatchu bude mojou jedinou sexuálnou praxou. A myslel som si, že som určite jediný na svete, čo to robí. Okrem Davida Charveta som sa s tým nikomu nemienil zdôverovať a rodičia si mysleli, že buď patrím k tomu 0.5 % čo to nerobia, alebo mám veľmi dobrú skrýšu. Nikdy som sa však s nimi o tom nerozprával a David bol v tomto veľmi diskrétny aj na plagátového hrdinu.

Keď sme však začali chodiť s Miťom, dozvedel som sa, že to robia úplne všetci. A spoznal som aj niekoľko nových zaujímavých spôsobov. Ani som netušil, čo je to dosiahnuť orgazmus so silným prúdom vody v sprche. A pritom je to ešte aj také praktické... Všetko hneď zmije voda a nemáte starosti s odpratávaním odpadu.  Masturbovať so starou detskou vlnenou papučkou sa mi zdalo už trochu úchylné, ale inak bol pre mňa Miťo nevyčerpateľnou studnicou nápadov.

        Po niekoľkých týždňoch sme sa posunuli v našom sexuálnom živote trochu ďalej. Od vzájomného pozorovania sa pri sebauspokojovaní, dostali sme sa k tomu, že by sme mohli skúsiť spoločný sex. Niežeby to šlo nejako rýchlo. Prvý krát to bolo nekonečne dlhé. Sedeli sme na gauči, asi hodinu sa k sebe približovali. Potom sa ma Miťo dotkol a hneď odtiahol ruku, akoby ho kopla elektrina. Zrejme vtedy preskočila tá povestná iskra. Trvalo ďalšiu polhodinu, pokiaľ sa ma dotkol ešte raz a pohladil ma pritom po ruke. Dakto sme sa navzájom dotýkali ešte asi tri hodiny a Miťo ma hneď odborne poučil, že sa to volá petting, ale aby sme sa o tom mohli rozprávať aj na verejnosti, budeme tomu hovoriť utekanie. Potom sa na mňa pozrel. Mal nádherné hlboké svetlozelené oči, prekrásny široký úsmev. Presne ten druh úsmevu, ktorému vymysleli názov od ucha k uchu. A mal obrovské ústa. Pozeral sa na mňa, ja na neho, ešte chvíľu sme sa pozerali... ešte chvíľu... ešte chvíľu... To napätie a očakávanie bolo neskutočné. Obaja sme po sebe neskutočne túžili a pre oboch to bola prvá skúsenosť s bozkávaním chlapa. Jeho pery sa začali pomaly približovať k mojim. Cítil som jeho slabo mentolový dych a najmä jeho vzrušujúcu afrodiziakálnu vôňu aviváže. Na polceste sa ešte pristavil, spomalil. Potom sa jeho vlhké pery dotkli mojich vlhkých pier. Ten pocit, čo som vtedy cítil, sa už zrejme nezopakuje, ale bolo to kurevsky krásne. Zostali sme obaja sedieť, opäť sme sa na seba pozerali. Teraz bol rad na mne. Bez okolkov a bez pridlhého rozmýšľania som prisal svoje pery na jeho a začali sme sa bozkávať tak vášnivo, akoby sme po ničom inom celý život netúžili. Spaľujúce prvé bozky dvoch naivných mladých chlapcov, ktorí prvý krát skúsili niečo iné ako bozk od matky alebo od niekoho z rodiny. Prvý intímny, nádherný bozk. V ten večer sme pritom aj skončili. Na viac sme nemali odvahu a viac ani nebolo potrebné, pretože čo sa týka orgazmu, obaja sme boli hotoví zrejme už pri tom prvom dotyku.

Náš vzťah pokračoval celých šesť mesiacov. Boli sme v tom úplne sami a bolo nám krásne. Každú voľnú chvíľu, ktorú sme si našli, sme trávili spolu. Miťo, potom čo preštudoval všetky odborné časopisy, ako Bravo, Adam, SOHO a prezrel si nekonečné množstvo gay pornofilmov, potreboval objavovať a skúšať niečo nové stále častejšie a častejšie. Ani v Kamasútre nebolo toľko polôh, koľko ich poznal on. A takmer každú z nich sme spoločne aj vyskúšali. Pri niektorých sme však dosiahli len duchovné uspokojenie. Teda Miťo bol rád, že sme to skúsili, vyškrtol si to zo zoznamu a ja som bol rád, že to máme v zdraví za sebou. Polohy ako čupiaci srnec a plachá laň mi nerobili veľmi dobre. Ale zábava to bola stále. Lepšieho učiteľa som na začiatok dostať nemohol. Mnohí chlapi ma potom ešte chceli šokovať nejakou novou polohou v nádeji, že ju nepoznám, ale nemali žiadne šance.

        Nakoniec sme sa po šiestich mesiacoch rozišli. Doteraz neviem, kvôli čomu to vlastne bolo. Nikdy sme si to poriadne nevysvetlili. Myslím, že hlavným dôvodom mohlo byť, že sme obaja boli ešte príliš mladí a „nevyžití“. Obaja sme potrebovali skúsiť niečo viac, vyskúšať iných chlapov. Vždy som si myslel, že sa ešte dáme dokopy a raz v tridsiatke budeme so smiechom spomínať na obdobie, keď sme testovali ako je to s niekým iným. K tomu už bohužiaľ nikdy nedôjde. V lete 2005 cestoval so svojou rodinou autom k starým rodičom. Nedošli tam. Cestou vrazili do kombajnu, ktorý sa zrazu objavil na ceste. Jeho rodičia boli mŕtvi priamo na mieste. Miťa ešte previezli do nemocnice, ale lekári mu nedávali žiadnu nádej na prežitie. Keď som sa dozvedel, čo sa stalo, pocítil som strašný smútok a beznádej. Už vtedy som sa videl, ako skončím s chlapom, ktorého som vtedy mal vedľa seba. Ako už nikdy nestretnem svoju prvú a najväčšiu lásku. Nemal som odvahu zájsť za ním ani do nemocnice. Vraj vyzeral veľmi zle, celý dorezaný a obviazaný. Ležal tam štyri dni. Potom zomrel. Ani na jeho pohreb som nemal silu ísť. Nikdy som ani nebol na jeho hrobe. Myšlienku na neho nosím už len vo svojich predstavách. Niekedy, keď mi je za ním smutno, zoberiem svoj starý denník, ktorý som si písal počas chodenia s ním a čítam si svoje zápisky, svoje hlúpe básničky, ktoré som písal len pre neho. A smejem sa. Lebo to on robil najčastejšie.