Politeas

Verím tomu, že väčšina z Vás pracuje alebo aspoň viete, čo to pracovať znamená. Mnohí z Vás určite poznajú čo je to dostať sa po celodennej, niekedy aj dvanásťhodinovej pracovnej šichte domov.  Nezáleží pri tom, či ste baník alebo riaditeľ IT-spoločnosti. U nás ešte stále platia predsudky (u nás rozumej moja dedina, moja rodina, nikoho nechcem uraziť), že len robotník má právo byť unavený. Ja pracujem ako „riadiaci pracovník“ aj keď to znie pre mnohých katastrofálne. Pre mojich rodičov som v tomto úplný odľud, ktorý nerobí nič len buzeruje tých, čo nie sú riadiacimi pracovníkmi.  Som riaditeľom centra pre mládež. To znamená koordináciu projektov, písanie nových projektov, komunikáciu s partnermi a pod. Najmä to však znamená starosti s financiami a s riešením večného problému – Čo robiť, ak nie sú?  Keď sa však niekto opýta mojich rodičov, kde pracujem, resp. čo robím, je to pre nich len „bavkanie sa na počítači“. Nevidia každodenný stres, nevidia problémy, ktoré treba riešiť a najmä to, že či ju pozývate alebo nie, vaša práca ide s vami domov a líha si k vám do postele ako zle platená prostitútka. Čaká, že sa jej oddáte celý a že vlastnou únavou do úmoru zaplatíte za jej služby. Rovnako je to aj v mojom prípade. Neviem sa zbaviť toho, aby sa moja práca netrepala so mnou domov. Vypnem počítač, zamknem kanceláriu, zhasnem svetlo, zamknem dom. Len čo vyjdem za bránku, už ju počujem, ako najprv potichu, ale postupne hlasnejšie a hlasnejšie šepká: „Ešte si mohol odpísať na maily ! A čo keby si dopísal tú záverečnú správu ? Dokedy budeš odkladať telefonát, že peniaze meškajú ? Máš toľko práce a ty sa trepeš domov ? Myslíš si, že to bude zajtra jednoduchšie ?“ Takto sa za mnou trepe celou cestou na zastávku. V autobuse si drzo sadne vedľa mňa a v jednom kuse do mňa hustí, že už mesiac neodpoviem na trápny mail Grékom do Serres. Je jej úplne jedno, že som unavený, má v paži, že už mi mozog len pasívne prijíma signály a už hodinu žiadne nevysiela... Ona sa nevzdá. Prídem domov a len čo odomknem dvere a snažím sa rýchlo vojsť dnu a zabuchnúť ich za sebou, už je rašpľa zase vnútri a obrusuje sa o mňa. Kedy urobíš to ? Kedy urobíš tamto ? Večera mi už ani nechutí (čo nie je až také zlé, veď v tom čase, keď sa vraciam domov, už by sa dávno jesť nemalo, a pri mojej postave to len prospieva), snažím sa spláchnuť ju sprchou, ale ona sa ma drží a nepustí sa ma ako môj čoskoro bývalý priateľ počítačovej myšky a cigarety.

No a vrcholne drzá je, keď si bez hanby a bez pýtania líha so mnou do mojej postele. Tvári sa pritom ako lascívna štetka, ako tvrdohlavá domina, ktorá cíti zmoreného a submisívneho jedinca a rozhodla sa zničiť v ňom aj poslednú nádej rečami o účtovníctve a o nesúlade interných pravidiel o uchovávaní listín so všeobecne -záväznými predpismi. Takto mi prejde celý deň.

Mám rád moju prácu. Je zaujímavá a vždy prináša niečo nové a nečakané. Neznášam stereotyp a nič iné by som asi nerobil radšej ako to, čo teraz. No niekedy by som si prial o tretej pichnúť kartu do pichačky a zablokovať tým prácu za bránami Závodu Valivých Ložísk...