Politeas

V tomto nekonečnom rytme bitiek a vojen utŕžil deväť rán a teraz ležal deväť rokov preč od všetkého diania, preč od bojov a slávnych bitiek. Všetci na neho zabudli a ponechali ho svojmu osudu. Len jeden človek na neho nezabudol, jeho drahá sestrička. Sedela celé dni a noci pri jeho posteli, celých deväť rokov mu čerstvou vodou rany vymývala, kropila ho svojimi slzami a vysúšala mu krv svojimi vlasmi. Rany mu obväzovala šálom ich mamičky. Starý kabát ich otca im poskytoval tieň, keď pálilo slnko a ochranu, keď fúkal vietor. Zbrane mocného bojovníka viseli na rohu postele. Nemal ich kto do rúk chytiť a hrozivo krúžiť nad záplavou nepriateľov. Kedykoľvek sa na nich mocný bojovník Gjergj Elez Alia na nich pozrel, srdce sa mu prudko rozbúchalo, akoby sa v ňom rozhorel vrúcny oheň a v očiach sa mu zaleskol lúč nádeje. Veril tomu, že sa ešte chopí svojich zbraní, že ešte rozdúcha svoju starú slávu. Potom skleslo pozrel na svoju sestru, ktorá sa o neho s láskou starala, pozrel na svojich deväť rán a pohasol oheň v očiach siláka Gjergja.

Keď mu jeho sestra obväzovala rany, znášal bolesť hrdinsky, ako skutočný chlap.  Len jednu bolesť veľmi ťažko znášal. Keď pozeral na svoju milovanú sestru, ktorá celý ten čas strávila s ním vo vysokej veži, tichučko, v bolesti ako smútku, akoby bola zaživa pochovaná, starala sa o neho a liečila mu rany. Táto bolesť privádzala Gjergja do zúrivosti nad svojim osudom. Jeho sestra nikdy nezažila skutočnú radosť zo života. Jej priateľky si užívali ovocie svojej mladosti, zaľúbili sa, našli si manželov a vychovávali deti. A ona ? Žila osamotená vo vysokej veži, so svojim bratom Gjergjom.

Ako sa míňal deviaty rok, rozšírili sa chýry o tom, že strašný obrovský Baloz vyšiel z mora. Bola to krutá a prefíkaná obluda, bol horší ako čokoľvek čo predtým postihlo našu krajinu. Tento temný diabol si kládol tie najťažšie požiadavky na obyvateľov krajiny. Každá rodina mu musela vydať pečienku z mladého barana a mladú pannu. Deň za dňom pokračoval Baloz vo svojom vražednom smrtonosnom vyčíňaní. Týždeň za týždňom devastoval celé kraje. Zavraždil toľko bojovníkov, že nikto už nemal odvahu postaviť sa mu. Jeho kyjak bol ozrutný, jeho meč bol ostrý ako britva a jeho kopia prebodla všetky telá, ktoré mu stáli v ceste. Celá krajina trpela diabolskými výčinmi tohto netvora.

Gjergj Elez Alia nevedel nič o tom, čo sa dialo za múrmi jeho veže. Ležal vo svojej posteli ako živá mŕtvola. Nikto z jeho priateľov ho neprišiel požiadať o pomoc v ich trápení, pretože všetci vedeli, že sa nevládze ani postaviť a prejsť k dverám.

Keď prišiel aj na jeho dom rad zaplatiť Balozovi krutú daň, jeho sestra začala plakať, preklínať diabla a lamentovať. "Prečo, Ó, prečo na nás smrť zabudla, drahý braček? Naši rodičia už odpočívajú v pokoji pod lipovým stromom, ty braček si už pred bránami druhého sveta a ja teraz musím padnúť do milosti - nemilosti strašného Baloza. Prečo sa na nás jednoducho nezrúti veža a nepochová nás pod svojimi troskami? Smrť by mi bola milšia ako život bez cti."

Vo chvíli, keď sa Gjergj prebudil, netušil, čo sa stalo. Pocítil vlhko na tvári a pomyslel si, že sa veža rozpadáva a kvapky zo strechy mu padajú na tvár. S ťažkým srdcom sa pozrel na sestru a videl stopy sĺz na jej bledej tvári. V zlosti začal nadávať na vežu. "Bodaj by tá veža sčernela! Bodaj by začala hniť od vrchu až po korene a hady nech sa usídlia v jej rozvalinách! Ako mohla prepustiť kvapky dažďa a na moju posteľ ? Jeho sestra si utrela slzy z očí a vraví bratovi:" Nie braček, to nekvapká dážď zo strechy na tvoju tvár. Tvoje rany a samota ťa oslabili tak, že ani nevieš, čo hovoríš. To len ja som plakala, drahý braček !" Gjergj schytil jej ramená svojimi vyziabnutými rukami, pohladil ju po tvári, pozrel sa s bratskou láskou do jej očí a vraví jej milo: "Prečo si plakala, sestrička milená? Deväť rokov som ležal v tejto posteli a počas tých deviatich rokov som nenašiel pokoj, triasol som sa ako bukové listy vo vánku. Nemala si dosť jedla a pitia počas tých rokov? Nemala si šaty počas tých deväť rokov? Utrápil som ťa, alebo unavil natoľko, že ma chceš opustiť a oženiť sa?" Sestra vzala jeho ruku, položila si ju na čelo a odpovedala: " Ach brat môj milovaný! To tvoje trápenie ťa oberá o zdravý úsudok, že takto vravíš. Radšej by som sa nechala zaživa pochovať, ako by som mala myslieť na manželstvo. Mám dosť jedla aj pitia, ba aj dosť šiat. Nikdy si sa voči mne nijako neprevinil. Bol si pre mňa nielen bratom, ale aj otcom. Ale teraz Gjergj, teraz nastal čas, keď ti musím povedať o trápení, ktoré nás postihlo. Počas tých dlhých deviatich rokov si sa ani raz nepostavil a nešiel si sa pozrieť, čo sa deje za našimi

         dverami a ja tvoja sestra, som sa nikdy nesťažovala. Ale prečo, prečo práve ja som teraz upadla do nemilosti a majú ma dať odpraviť Balozovi ?"

Keď to Gjergj počul, ihneď zabudol na svoje rany a vyskočil, akoby nikdy nebol chorý. Hrdina, štíhly a driečny, ako vždy bol, tam stál a vraví sestre: "Sestra moja milovaná, zober toto moje staré brnenie do mesta a odnes ho kováčovi, ktorý je mojim pokrvným bratom. Odovzdaj mu moje srdečné pozdravy a povedz mu, aby ho opravil, pretože chcem

vyzvať Baloza do bitky. Keď môj pokrvný brat nebude chcieť ho opraviť, zober brnenie k inému kováčovi, ktorý je mojim priateľom. Sestra vzala brnenie a odniesla ho ku kováčovi, ktorý bol Gjergjovým pokrvným bratom. Keď mu odovzdala pozdravy a povedala mu, čo potrebuje, kováč sa začal vyhovárať. Prešlo už deväť rokov a on zabudol, že je niekomu pokrvným bratom. Navrhol však dievčine: "Ak budeš ku mne milá, dievčatko moje a postaráš sa o mňa, všetko mi splníš, urobím tvojmu bratovi také brnenie, že v ňom bude lietať."

Dievčina bola šokovaná a odvrátila sa od neho. "Ako môžeš niečo také povedať, kováč ? Bodaj by ti jazyk odpadol. Myslela som si, že som zaklopala na dvere pokrvného brata, ale namiesto toho som zaklopala na dvere starého chlipníka !"

Po svojej rozhorčenej odpovedi pochybnému kováčovi, naskočila na svojho tátoša a vybrala sa k druhému kováčovi

pozdraviť ho od brata a vyjadriť mu svoju žiadosť. Druhý kováč neváhal a opravil mu brnenie, aj koňa podkul akoby bol jeho vlastný. Potom vraví sestre: "Pozdravuj Gjergja odo mňa. Bodaj by zvíťazil v bitke nad Balozom l"

Dievča sa rozlúčilo s kováčom a neustále mu vrelo ďakovala za jeho prácu. Vrátila sa domov a tam ju už Gjergj čakal pod lipovým stromom. Už bol oblečený a zbrane mal

pripravené. Gjergj hrdinsky prekonal svoju krutú bolesť, aby bránil svoju rodinu, svoj dom a svoju krajinu. Keď bol pripravený, poslal pozdrav Balozovi: "Nebudeš mať žiadnu dievčinu! Moja krajina nebude pre teba dojnou ovcou. Ani moju sestru neuzrieš, pretože nie si hoden ani len pohľadu na ňu. Vyzývam ťa, aby sme si zmerali sily na bojovom poli."

Keď druhého dňa začalo svitať, Gjergj a Baloz prišli na bojové pole a začali sa navzájom urážať. Baloz bol oblečený v ťažkom a silnom brnení, na hlave mal oceľovú helmu, ozbrojený bol obrovským mečom a kyjakom. Pod jeho silnými krokmi sa celá zem otriasala. Keď z badal Gjergja, ktorý bol po chorobe chudý a vyziabnutý, začal sa strašne smiať a kričal za ním: "Vrátil si sa z hrobu, Gjergj ? Zavolal si ma bojovať, aby som zomrel od smiechu? Vieš, Že ja

som morský Baloz? Skoncoval som už s celou kopou takých hrdinov ako si ty. Už veľa som ich poslal na druhý svet. Gjergj mu odpovedal: "Vidíš dobre Baloz! Naozaj som stál pred dverami podsvetia takmer deväť rokov. Ale ty si ma svojimi výčinmi vrátil späť do života. Chcel si moju sestru. Chcel si zobrať ovcu, bez toho, aby si najprv požiadal pastiera. Teraz som prišiel, aby, som ťa naučil, ako sa dodržiavajú staré zvyky. Priprav sa Baloz! Tvoja posledná hodina nastala!" Takto mu vravel Gjergj Elez Alia !

Po tejto reči bodol koňa ostrohami a cválal po bojovom poli. Baloz využil príležitosť a vrhol z celej sily svoj kyjak. Gjergj bodol koňa, ten si kľakol na predné kolená a kyjak preletel ponad Gjergjovu hlavu. Teraz bol na rade Gjergj. Surovo vrhol svoj kyj priamo na Baloza a trafil ho presne do hlavy. Baloz sa chvíľu trmácal, lapal po vzduchu, no po čase padol na zem mŕtvy. Tam kde dopadol, už nikdy nerástla žiadna tráva. Jeho krv sa dostala do rieky a v tej rieke už nikdy žiadna ryba neplávala. Takú jedovatú krv mal Baloz.

Gjergj sa ako víťazný hrdina vrátil do svojej rodnej dediny, kde ho už čakali priatelia a pripravili mu obrovskú hostinu. Tu si ich Gjergj všetkých zavolal a vraví im: "Nechávam vám drahí priatelia všetok svoj majetok, všetky svoje stáda, aj svoj dom. Chcem len, aby ste sa postarali o mňa a moju sestru, keď sa poberieme na druhý svet. Keď sa Gjergj otočil k svojej sestre, ich srdcia zrazu naraz prestali biť. Nikto ešte nevidel taký jednoduchý a krásny odchod. Ich priatelia ich pochovali do hrobu, ktorý bol dosť veľký pre oboch. Okolo hrobu postavili krásny pamätník, ktorý mal každému pripomínať ako veľmi brat miloval svoju sestru a ako veľmi sestra milovala svojho brata.

/Preložené z Albanian Folk Tales, preklad: politeas/